Dobrodružstvá so Sjögrenom po boku

Pomaly je za mnou posledný deň voľna a v pondelok zase do práce. Ani neviem, ako ten týždeň ubehol. Asi to bude tým, že človek s takým spoločníkom, akým je ujo Sjögren, toho popri chodení do práce veľa nezvládne. Preto na všetky vybavovačky a väčšie práce využíva dovolenku. Dnes som si ale dala oddychový deň. Trošku som sa prešla po meste, niečo málo nakúpila, posledné veci, čo som mala v pláne, a popri tom som zažila dve milé príhody.

V centre mesta ma oslovila staršia pani s prosbou o 30 centov. Najskôr som si ju premerala, lebo nemám rada takéto prosby. Väčšinou dotyčný hneď za rohom utratí peniaze na alkohol. Ale pani vyzerala celkom milo. Bola normálne slušne oblečená, primerane pomerom dnešných slovenských dôchodcov. Opierala sa o dve barle a ukazovala mi v dlani zopár drobných s vysvetlením, že by potrebovala kúpiť ešte chlieb a nejaké pečivo a toto jej nepostačí.

Nemala som predstavu, či jej to naozaj stačí alebo nestačí, lebo ja chlieb ani pečivo nekupujem. Kvôli mojej diéte si takéto veci pečiem sama doma. Ani som nemala predstavu, prečo pani nevyšli peniaze na nákup chleba. Ale pri výške dnešných slovenských dôchodkov to zase až také nepredstaviteľné asi nie je. Keď som na tú pani hľadela, z nejakého dôvodu sa mi zdalo, že to, čo hovorí, je naozaj pravda. Vravím si, nech už je to akokoľvek, každému sa občas môže stať, že si svoj skromný peniaz zle rozráta a nejako mu to nevyjde. Vytiahla som teda peňaženku a vybrala z nej o trochu väčšiu mincu, ako bola požiadavka. Pani bola šťastná, poďakovala sa, popriala mi pekný deň a ja som tiež bola potešená, že som niekomu mohla urobiť aspoň malú láskavosť. Pri takýchto veciach som totiž dosť opatrná, lebo nie vždy sú ľudia úprimní a ešte k tomu ich môže zmiasť môj spoločník Sjögren.

Pamätám si, ako som raz išla po ulici a zastavila ma pani s tým, že mi chce vyveštiť budúcnosť. Bez toho, že by som stihla súhlasiť či odmietnuť alebo sa aspoň nadýchnuť, pani zo seba vysypala niečo v tom zmysle, že sa nemám trápiť, lebo všetko sa na dobré obráti. Tušila som, ako na to prišla. Mala som práve poriadne podráždené a zapálene oči, červené ako „angorák“. Pri Sjögrenovom syndróme je to bežný stav, ale pani si to zrejme vyložila tak, že som práve plakala. Nakoniec, po vyslovení svojho „proroctva“, mi varí: „Nebolo by nejaké to euro?“ To už mi bolo úplne jasné, čo je to za „jasnovidku“. Ale tak, vravím si, čo už, aj pani sa pokúša z niečoho žiť. Mala som práve dobrú náladu a tak som vytiahla dvojeurovú mincu. A pani na to: „A papierové by neboli?“ A ja jej na to celkom pokojne: „Ak ste naozaj jasnovidka, určite viete, že som práve nezamestnaná a nemám peňazí na rozdávanie.“ Na to sa milá „jasnovidka“ otočila na päte aj s dvojeurovkou v dlani a nebolo jej. Zrazu už nepotrebovala žiadne papierové a ani pokračovať v diskusii o svojich „jasnovideckých“ schopnostiach. 🙂

So Sjögrenom človek veru všeličo zažije. Cestou domov som mala ešte jedno milé zastavenie. Na pešej zóne boli rozostavané stánky s ponukou nechať si preveriť svoj zdravotný stav a využiť poradenstvo. Normálne sa takých vecí nezúčastňujem, lebo môj zdravotný stav mám preverený až príliš a poriadnu radu mi tiež nikto nevie dať. Ale dnes som mala čas a nejako sa mi nechcelo domov, tak som sa zastavila. Vravím si: „Uvidíme, ako sa poradcovia potrápia.“ 🙂

Samozrejme, nezistili nič nové, čo by som už dávno nevedela. Zhodnotili, že mám podváhu a príliš málo tuku v tele. Ale na otázku, ako ten tuk do tela dostať pri moje komplikovanej diéte, sa len bezradne škriabali za uchom. Nič iné som ani nečakala. Na druhej strane ma aspoň pochválili, že na svoju minimálnu váhu mám celkom slušný podiel svalovej hmoty. Chodenie peši mi prospieva. Každý deň cesta do práce, z práce, alebo aj čokoľvek iné v rámci mesta vybavujem na pešo. Autobusy používam, len keď musím vycestovať mimo mesto. A zdá sa, že aj takáto zdanlivá maličkosť môže byť prospešná. Aspoň jedna pozitívna správa k môjmu „zdraviu“.

No a nakoniec mi milí poradcovia venovali krátku, príjemnú masáž krku a pliec, a tiež dve knihy. Aký lepší darček by si mohol knihomoľ priať? Jednu z kníh som si dokonca mohla vybrať podľa vlastného výberu, pričom v ponuke neboli len tituly z oblasti zdravia. To ma potešilo ešte viac, pretože knihy o tom, ako si vylepšiť zdravie, z istých dôvodov už veľmi nečítam.

Dnes bol celkom fajn deň. Snažila som sa trošku si ho užiť, lebo poobedie a večer už budú o niečom inom. Mám totiž novú spoločníčku na mojej púti – pani injekciu, ktorú si musím pichnúť vždy na konci týždňa. Keď sa po pár hodinách rozlezie po organizme, už to také pokojné a pohodové nebude. Ale v tejto chvíli si chcem užiť ešte nejakú tú hodinku-dve s pozitívnymi myšlienkami…

joni
(foto: pixabay.com)

—————
« Život exota (24) / Život exota (22) »

Téma: Život exota