Hviezdy nad hlavou

Dnes som mala trochu depresívny deň. To viete, zase kontrola u lekára a postavenie sa zoči-voči tvrdej realite. V človeku to vyvolá zvláštne pocity, keď počúva slová: „Viete, tú liečbu musíte pretrpieť, vo vašom veku Vám to ešte môže udržať stav pod kontrolou. Lebo, keby sa choroba dostala do ťažkého štádia, tak budete mať bolesti…“ A po zistení výsledkov z vyšetrení tichý dodatok: „Jaj, vy to už v ťažkom štádiu máte.“ Veď ja dobre viem, v akom štádiu sú moje kosti aj oči. A viem aj to, aké bolesti to prináša. Pani doktorka mi nepovedala nič nové. Nič, čo by ma mohlo šokovať. Ale aj tak, keď to človek takto na rovinu počuje, vždy ho to trochu rozkolíše.

Ešteže mám takú milú pani doktorku. Pochopila, že mi z toho všetkého nie je práve do spevu a nakoniec sa so mnou lúčila so slovami povzbudenia. A bolo vidieť, že to myslí naozaj úprimne.

No a tiež som trochu sklamaná zo stavu mojej kože a hlavne z toho, že už je zo mňa načisto „narkoman“. Kvôli tejto kontrole som potrebovala na päť dní vysadiť lieky, ktoré mi tlmia kožné prejavy môjho pošramoteného organizmu. A tých päť dní bol teda poriadny „zážitok“. Pri všetkom ostatnom, čo riešim, sa nejaký ten problém na koži môže zdať ako banalita. Ale posledné mesiace tvrdo narážam na fakt, že to vôbec nie je zanedbateľná záležitosť. Ono, koža je pomerne veľký orgán. Človek si to perfektne uvedomí vo chvíľach, keď ho celé telo, od hlavy po päty svrbí, páli, štípe… Nikdy by som si nepomyslela, že sa budem tak veľmi tešiť na jednu malú bielu tabletku. Nie je to tak dávno, čo som tieto lieky nosila so sebou iba ako rezervu, keby niečo. Ešte nedávno som si gratulovala, že mi stačí použiť ich tak raz za dva-tri týždne. No a teraz dokážem bez nich fungovať už len veľmi ťažko. Ale, zase, v konečnom dôsledku je vlastne fajn, že vôbec existuje tabletka, ktorá mi dopraje odpočinok aspoň od jedného z mnohých prejavov mojej pomýlenej imunity. Kiež by raz niekto vymyslel tabletku, ktorá by dokázala odstrániť napríklad chronickú únavu…

Takže tak. Momentálne trošku spracovávam najnovšie zážitky, ktoré mám za sebou a zároveň ma začína chytať mierna nervozita z toho, čo je predo mnou. Na konci januára si pôjdem dať pichnúť ďalšiu dávku kyseliny, ktorá by vraj mala zlepšiť stav mojich biednych kostí. Inak, teda, je to dosť zvláštny pocit: pozorovať, ako mi dobrovoľne mizne v žile niečo, z čoho mi bude ťažko najbližšie tri-štyri týždne. Ale, ako povedala pani doktorka: napriek všetkému treba neustále bojovať a nevzdávať sa! Dokonca ma pochválila, že podľa nej ten boj už zvládam celkom dobre. No, neviem, nie som si istá, či to zvládam až tak dobre. Ale pochvala potešila. 🙂

Trošku som sa dnes prehrabávala fotečkami a spomenula som si na moju nedávnu večernú prechádzku. Cez sviatky som mala konečne trochu voľného času, a tak som sa rozhodla vyskúšať môj foťáčik v nočných podmienkach. Bolo zamračené, takže nebolo vidieť žiadne hviezdy. Ale keď človek chce, svoju hviezdnu oblohu si nájde aj tak. Takúto parádu sme mali počas sviatkov postavenú u nás na námestí. Keď ste za tmy vošli dnu a zdvihli hlavu hore, nech bolo akokoľvek zamračené, na tomto mieste ste vždy mohli vidieť hviezdy. To mi pripomína, akého mám Boha. Nech mi bude akokoľvek ťažko, nech sa nad mojím životom stiahnu akékoľvek mračná, keď pozriem hore, On bude tam. Bude vždy pripravený pomôcť mi. A to je pre mňa tou najlepšou nádejou a posilnením do každodenných bojov.

joni
(foto: joni)

Nádej je ako nočné nebo –
vytrvalý pohľad na ňom vždy nájde aspoň jednu hviezdu.
(Octave Feuillet)

—————
« Život exota (22) / Život exota (20) »

Téma: Život exota