Rekondično-integračný pobyt Sekcie mladých reumatikov a Klubu Kĺbik

Dudince, Hotel Hviezda, 6. – 12. júl 2008

Gabriela Skokanová
Volám sa Gabriela Skokanová. Na rekondičnom pobyte v Dudinciach som bola s mojím 11 ročným synom Gabrielom. Chcela by som sa s Vami podeliť s mojimi pocitmi. Do Dudiniec sme prišli v nedeľu, hneď sme sa ubytovali a išli sme si pozrieť hotel.

Syn keď uvidel bazén, tak sa veľmi potešil, pretože vodu miluje nadovšetko. Je mu v bazéne najlepšie. Jeho kĺby sú vtedy v siedmom nebi a on s nimi. Prvé dni boli také opatrné, každý sa spoznával a začali sa formovať skupinky.

Rodinky s malými deťmi mali rovnaké problémy cez obed spinkať a tak. Spoznali sa medzi sebou a vymieňali si skúsenosti. Väčšie deti s rodičmi, alebo len s jedným rodičom sa informovali medzi sebou kto čo berie, ako zaberá biologická liečba, ako dlho ju berú. Ďalšia skupina boli dospelí reumatici, ktorí sa medzi sebou poznali a boli to skvelí ľudia, ktorí dávali rodičom malých reumatikov nádej, že vyvinuli liek, ktorý oni nemali to šťastie vyskúšať, pretože vtedy nebol. Boli z toho tak trošku smutní, ale tým, že vedeli, čo všetko reuma obnáša /bolesti/, tak každý z nich prial tým malým deťom, aby sa mali lepšie, ako oni. Je to obdivuhodné, ako títo ľudia, ktorí majú problémy, sa vedia veselo baviť, akí boli šťastní, že sa stretli. Za seba by som povedala, že mňa ich optimizmus prekvapil a som rada, že som týchto ľudí stretla a spoznala.

Keď som išla na tento pobyt, bola som veľmi nerozhodná, čo sa týka Gabkovej liečby.

Čakáme na schválenie na biologickú liečbu. Informácií o nej nie je veľa, ale prednáška našej dobrej pani doktorky Koškovej ma utvrdila, že je to ten najlepší „ťah“ pri tomto ochorení, hlavne keď sa to týka dieťaťa, ktoré má celý život pred sebou.

Človek, keď je zdravý si neuvedomuje, že sú na svete ľudia, ktorí potrebujú pomoc zdravých ľudí, ale len dovtedy, kým sa ich to osobne nedotkne. Keď zistili Gabkovi, že má reumu, mala som z toho najskôr šok, potom som si myslela, že sa asi pomýlili, že také malé dieťa to nemôže mať. Nakoniec som sa postavila na nohy a začala som sa týmto ochorením zaoberať. Najviac mi pomohol internet a ľudia, ktorí túto chorobu majú a ktorí mi o nej povedali asi všetko. Práve takýto pobyt je pre človeka, ktorý chce len to najlepšie pre to svoje dieťa, veľkým obohatením v jeho živote. Som rada, že som to absolvovala a priala by som si, aby sa na takéto pobyty dostali aj ostatní reumatici hlavne deti, aby táto naša komunita narástla do jednej veľkej rodiny.

Touto cestou chcem všetkých účastníkov pozdraviť a popriať im v živote veľa príjemných stretnutí len z dobrými ľuďmi a hlavne aby túto svoju chorobu znášali s úsmevom.
Gabriela a Gabko

Radoslav Regiec
Tak je tomu už rok, čo som sa vám po prvýkrát prihováral s mojimi pocitmi z rekondičného pobytu v Trenčianskych Tepliciach. Ten terajší sa konal v Dudinciach. Môžem povedať, že na tento pobyt som sa veľmi tešil, ale aj trošičku obával, ako dopadne. Dopadol na jednotku s hviezdičkou! Dá sa povedať, že nám ulahodil po každej stránke. Aj počasie bolo pre nás, neobľubujúcich otŕčanie sa na slnku, prijateľné, nakoľko nebola taká horúčava, ako pred rokom v Trenčianskych Tepliciach.
Opäť som spoznal nových ľudí, zo všetkých ma najviac pobavil Jožko z Oravy. Poznal som ho len z rozprávania mojej manželky Inky a ostatných, ale to nie je ono. To ho musíte počuť na vlastné uši. Ten neopakovateľný oravský prízvuk je originálny iba v jeho podaní. „Tá, ja sa Ti prispôsobím“…odpoveď na Lenkinu otázku v akých polohách sa budú na izbe fotiť. Teraz to tak možno neznie, ale vtedy sme sa išli popukať od smiechu. A iné hefty… Písal som si ich, ale na Jožkovu výslovnú žiadosť ich neuverejňujem. Boli jedinečné. Jožko, ďakujem Ti za ten kus života predĺžený smiechom! Stretli sme sa tam z celého Slovenska a tradične nemohla chýbať ani Lenka z Moravy.
Strava bola opäť fajn. Len kde-tu občas bolo počuť typicky nespokojné: „To čo sú za rožky?“ Aj keď práve vtedy boli ešte najlepšie. Pri stole sme sedeli známa trojka (Inka, Miška a ja). Spolustolovníci boli ďalšia trojka, všetci nováčikovia. S Miškou prišla jej spolubývajúca Danka. Milé dievča z Martina. Oproti nám sedela mamina Gabika so synom, ako ináč: Gabkom. Veľmi príjemná a povzbudivá pani. Zo začiatku som ju mal len za pani so synom, no neskôr sa z nej vykľula fajn baba s fajn chlapcom. Pri každej príležitosti nám nenútene rozdávala rôzne dôležité životné múdrosti a vlastné postrehy, priehrštie energie a pozitívnu náladu. Fajn človek, kiežby takých ľudí bolo viac! Páčilo sa mi, ako vedela bez kriku a zloby upozorniť syna na čokoľvek, čo by ostatní riešili práve krikom a podceňovaním. Ďakujem, Gabika, že si nám celý pobyt dávala kus seba!
Keď som už pri tých poďakovaniach, nerád by som to odsúval na koniec, chcem sa poďakovať hlavne Janke, ktorá si rovnako odskákala svoju časť povinností pred pobytom, aj počas neho, aby všetko prebehlo tak, ako malo. Jani, aj keď sa Ti už neušiel diplom, všetci sme Ti ho v duchu odovzdali. Aj tentokrát si neodmysliteľne dopĺňala atmosféru pobytu. Všetci dokopy sme tvorili jednotnú komunitu, kde každý má svoje miesto, svoju rolu, či úlohu, ktorú akosi sám od seba plní. Chcel by som, aby sa aj v budúcnosti podarilo zorganizovať stále viac akcií, kde by sme sa mohli takto stretávať a vymieňať si svoje skúsenosti. Aj tento vydarený pobyt je toho výborným príkladom. Každý z nás si určite odniesol veľa nových zážitkov a skúseností. Ešte raz, …ďakujem!

Rodinka Nágelová
Csilla: Mne sa najviac páčilo v bazéne, mala som rada tú vodu na plávanie. Ďalej sa mi veľmi páčil Šašo Maroš a maľovanie na tvár. Bola som motýlikom. Tešila som sa, že som opäť stretla Ingrid a Radka. Mám ich rada.

Marika: V Dudinciach mi bolo veľmi dobre. Oddýchla som si od bežných povinností a všedných dní. Mala som viac času byť s manželom, lebo inak počas roka sme málo spolu, lebo pracuje mimo domova. Niekedy mi trvá dlhšie, kým sa aklimatizujem a zvyknem si na zmenu prostredia, ale tu som sa snažila. Chodila som do bazéna a veľa som čítala. Procedúry boli veľmi dobré. Bola to príjemná relaxácia. Na takýchto pobytoch je najlepšie to, že sa tu stretneme aj s inými rodinami, ktoré majú deti s reumatickým ochorením, preto si môžeme vymieňať skúsenosti. Veľmi som sa tešila na prednášku pani MUDr. Koškovej, vždy sa dozvieme dôležité informácie a je na nás veľmi milá. Viem, že robí všetko preto, aby sa aj naša Csilla mala dobre.
V Dudinciach je krásne prostredie, boli sme spokojní s ubytovaním, mali sme pekný výhľad. Jeden z najkrajších momentov dňa bola raňajšia káva, ktorú som si vychutnala s knihou v ruke. Občas si takýto luxus doprajem aj doma, ale toto bolo veľmi príjemné. Každý večer sme sa všetci stretli a v príjemnom prostredí sme sa rozprávali, kým nebola Csilla unavená, potom sme išli na izbu spať. Na Bobiho Ranči sme sa všetci odviezli na koči, Csilla sa veľmi tešila. Občas s ňou aj doma chodím na hipoterapiu, tak koníky má rada. Nezaváhala a využila možnosť zajazdiť si na koni pod dozorom ošetrovateliek.
Najťažšie na rekondičných pobytoch je lúčenie, to nemám rada, ale patrí to k tomu. Dúfam, že sa uvidíme zase o rok. Boli by sme radi, možno už budeme štyria, ak sa podarí, aby mala Csilla súrodenca.

Kristián: Veľmi rád som bol v bazéne, veľa som plával. Raz sme hrali volejbal vo vode. To bolo perfektné. Rád spomínam na zážitky z Ranča u Bobiho. Tu sme si zahrali okrem iného aj tenis. Na druhý deň som mal svalovku, …ale riadnu! 🙂 Tešil som sa, že som mohol prežiť krásny týždeň so svojou rodinou a novými priateľmi.
ĎAKUJEME ZA PEKNÉ ZÁŽITKY!

Jana Černáková
Už možno ani nezrátam presne, koľko rekondičných pobytov s mladými reumatikmi som absolvovala, ale je to každý rok trošku iné a možno aj o niečo lepšie. Vždy sa teším na stretnutie s ľuďmi, ktorých už poznám dlhé roky, ale to správne napätie prináša aj stretnutie a prvý osobný kontakt s úplne novou rodinkou, alebo jednotlivcom, ktorí sa k nám pridajú. Nervozita a určité napätie je zrejmé aj v ich očiach, lebo idú tak trošku do neznáma a nevedia, čo môžu čakať. Dôležitý je prvý očný kontakt, stisky rúk, vzájomné predstavenie a zoznámenie sa.
Po prvom obede máme nepísané pravidlo, že sa všetci stretneme, organizátori poinformujú o programe na celý pobyt, o pravidlách a aktuálnych pokynoch. Potom každý povie o sebe pár viet a vtedy sa začnú lámať ľady. S neznámych sa stávajú známi a po dvoch dňoch by nik nerozoznal, kto je nový a kto stály účastník pobytov. Najlepšie sa to pozoruje na deťoch. Ich bezprostrednosť je úžasná a hneď je z nich jedna veľká partia.
Fascinuje ma, ako ľudia z rôznych kútov Slovenska (a Moravy, však Lenko), z rôzneho prostredia a rodinných zvyklostí, vedia zjednotiť svoje frekvencie a stane sa z nich takmer homogénny organizmus, ktorý rieši podobné problémy, používa podobné výrazové prostriedky a gestá. Dokonca niektoré pojmy zľudovejú a stanú sa z nich všeplatné výrazy. Spomeniem „bídňátko“ z Rajeckých Teplíc, alebo „Žemberovce“, ktoré sa ujali teraz v Dudinciach. To, že sme sa poniektorí volali „Kámen“ podľa paródie „Vŕrŕŕ..“ už spomeniem len na okraj. Jednoducho, starší omladnú a deti zase získajú na dôležitosti, možno troška dospejú, preto je vek na tento týždeň skutočne nepodstatná veličina.
Mohla by som písať aj o bombastickom programe, ktorý bol dlhodobo pripravovaný, ale o ňom iste napíšu iní. Mňa vždy fascinovala a fascinuje taká zvláštna spolupatričnosť, ktorú by som asi inak nemala možnosť poznať. Nedá sa definovať, nedá sa sprostredkovať slovami… Chcete vedieť o čom hovorím? Príďte medzi nás! DOVIDENIA o rok!

Danielka Zubčeková
6.7.2008 – NEDEĽA
10.00 hod.
Ja – Danka prichádzam do hotela Hviezda ako prvá z účastníkov rekondično-integračného pobytu. Ubytovanie – „myslím, že môže byť, nie je to až tak zléééé… 🙂 “ Ale nie, vzhľadom na prítomnosť bazéna je radosť veliká! Prichádza spolubývajúca Ivetka-Miška, tak sa teším, že ju opäť vidím a že budeme bývať spolu 🙂 Obed – mňam-mňam, aj keď Inkou zhodnotený rezeň bol ako „vyprážaní gumkáči“.
13.00 hod.
Stretávka v spoločenskej miestnosti – zoznámenie, kopec nových tvárí, mien… no časom si to hádam všetko zapamätám. Poobedňajšie posedenie pri kávičke, čašníkove snahy o zapamätanie si všetkého objednaného pitiva, okuknutie bazéna a pred štvrtou hor sa do neho! Aj na bazén môžem s chuťou povedať, že mňam-mňam! No tiež by podľa niektorých nebolo na škodu trocha tú vodu prihriať (že Ivetka – čo na to špirála? Prihrejeme tú vodu?) Podľa info u plavčíka, teplota vody bola 28 st. C, vzduchu myslím 27 st. C. Bazén však v popoludňajších hodinách ponúkol aj možnosť chytania bronzu, nakoľko slniečko prišlo až k bazénu, čo s chuťou využili aj namodralé, drkotajúce sa, odmočené kočky, pričom sa našla aj „expertka“ s vejárikovými prštíkmi od vody vypestovanými… Týmto pozdravujem Zuzanu 🙂
Po večeri sa konala „púť“ za zmrzlinovými pohármi do Diamantu. Lenka „Moravanka“ – skvelá rozprávačka a jej „krvavé pivové story“, DVD mánia a samozrejme pes-psychopat a tiež príbeh o podkolienkach navlečených na rukách na spanie, ktoré môžu fungovať aj ako antiafrodiziakum…
A prvý deň je za nami…

7.7.2008 – PONDELOK
10.00 hod.
Prehliadka u uja doktora, ktorý predo mnou a Ivetkou mal zrejme z nedostatku nikotínu a prebytku reumatikov potrebu ísť si zahúliť. Raňajky aj obed uzatvárame a sme až do „záverečnej“, no neskoré príchody spôsobujú, že „kto neskoro chodí, sám sebe škodí“ a síce, nedostatok mrkvičky a čaju to dokazuje.
13.00 hod.
Prednáška o detoxikácii organizmu od Herbalife, meranie tuku a diagnostika zasiahnutých orgánov pomocou špeciálneho prístroja. Dôležité je zapamätať si (okrem iného): piť veľa vody, hlavne doobeda (2/3 celkového objemu), žiadna káva, zemiaky, obmedziť mäso atď… Poobede bazén a večerná prechádzka až do hotela Rubín. Super výťah – ja + Ivetka – siedme poschodie a zas prízemie a viac nám už ani netreba… 🙂

8.7.2008 – UTOROK
Dnešný deň sa niesol v znamení psychológie, tanca (RUBÍN), fernetu, fotenia a tak… 🙂

9.7.208 – STREDA
10.00 – 12.00 hod.
vernisáž obrazov na izbe č. 106, prvý návštevník Adam, ďalej Inka a Radko.
14.00 hod.
„Túra“ s horským vodcom Adamom (v prípade záujmu o turistického sprievodcu s certifikátom volajte 0918 408 …) Pátranie po Tehliarovi (hotel ako ináč), ktorý však rokmi zmenil podobu aj meno a volá sa teraz Flóra. Pátranie zakončené v Bakchuse, krásna reštaurácia, penzión a posedenie v jednom. Krčiažtek vína za 17,50 Sk !!! – no nekúp to! 🙂 Krásny drevený nábytok, krb, pekná pivnička v štýle Flinstonovci, ochotný a milý čašník, ktorý nám urobil prehliadku celého podniku. Pri návrate späť sme ešte absolvovali jednu jazdu výťahom v hoteli Rubín, nech sa aj Adam poteší!
🙂 My, síce už odrastená mládež, ale poteší nás aj obyčajný až neobyčajný sklenený výťah v našom pokročilom veku 🙂 Potom sme si v našej Hviezde ešte zaplávali a treba pochváliť, že voda v bazéne je už teplejšia 🙂 Večerné hrkútanie a či váľanie sa Ivetky a Inky v posteli (ktoré sa však vylosovali!!! A to je dôležité!) nás s Radkom odstavilo bokom a boli sme „odsúdení“ a či len odvelení venovať sa sami sebe, sa… 🙂 Vonku sme si v partii posedeli, hrala aj živá hudba – teda dvaja živí hudobníci – speváci. No a veselo nám bolo aj vďaka drobcom – Miškovi a Paľkovi H. Tanečníci sú to velikí a tak „teta Danka“ šla tancovať s mladším nápadníkom 🙂 22.30 nám hudba dohrala, malý Paľko zahlásil: „Dobrú noc všetkým dobrým aj zlým“ a my sme sa pomaly pobrali tiež spať…

10.7.2008 – ŠTVRTOK
13.00 hod.
Ranč u Bobiho
Cestou v buse do Nového Tekova bolo veselo 🙂 Žemberovce striedali Žemberovce a tie zas Žemberovce… no skrátka, čo dodať… Žemberovce!!! Ááá, síce ešte slnečnice smutné hlávky mali a kombajny sa po poli premávali, pekné kiki-riki a tutti-frutti domy sme míňali, ááá konečne sme sa aj na Ranč (zo Žemberoviec) dostali. Koníky pekné, deti z nich veselé, býk aj oslíček, bazén, preliezky, golf, tenis… no skrátka možnosti kultúrno-športového vyžitia úžasné!
15.00 hod…. 15.40 hod. a na kávu stále čakáme a čakáme a čakáme… a tak… a dočkali sme sa! Dokonca aj palacinky sa dogúľali! Nasledovalo vozenie sa na koči, koníkoch… Vytvorili sa tu aj páry! … Lenka sa tu zoznámila s Melesiom… Večer zakončený večerou a hajde-hou „domov“ na večerné kúpanie 🙂
20.00 hod.
Večerné kúpanie a s ním spojená prezentácia: kámen… kámen… kámen… kámen… Drž hubu!
PS: 90210 – poznáte, že? Žemberovce Hills!

11.7.2008 – PIATOK
10.00 hod.
Dielňa šikovných rúk – tvorili sa korunky, šerpy, klobúčiky a tak…
14.00 hod.
Poobede ešte posledné kúpanie… Potom šašo Maroš… 🙂 balenie, večera, lúčenie a v zostave: ja, Ivetka, Martin a Jožko odchádzame o 19.00 hod. 🙁
Bolo super! Všetkým patrí moja vďaka a pochvala!

Janka Zajacová
Janka nám na prvom stretnutí rozdala tento malý zápisník, takého malého špióna. Mali by sme tu zaznamenať naše pocity, aby nezostali celom zabudnuté, tak sa pokúsim ju nesklamať, a hneď od prvého dňa niečo napísať.

6.7.2008
Ráno sme vyštartovali o pol desiatej a za pomoci Kinedrilu sme cestu zvládli bez ujmy na zdraví skôr fyzickom, ako psychickom, keďže neustále otázky typu: „Prečo tam nemôže byť aj ocko? Nemohli by sme radšej ostať s ním?“ ma už dosť vytáčali. Na takýto pobyt, a to ešte bez ocina sme išli prvý krát a vôbec sme nevedeli, čo nás čaká. Ja som si povedala, že určite nebude tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie, a ak bude dobre, budem príjemne prekvapená. Lenku som žiadnymi argumentmi nepresviedčala, lebo všetky pokusy boli zbytočné. Spoliehala som na to, že ak tento malý vodný živel, to ako Lenka, uvidí vodu a možnosť kúpania, pristane na všetko.
V spoločenskej miestnosti sme sa zoznámili s ostatnými. Keďže som okrem Ivky nikoho nepoznala, nepodarilo sa mi úplne všetkých registrovať, ale to sa určite postupne zmení. Môj predpoklad sa splnil. Po prvom priblížení sa k bazénu sa Lenka rozhodla, že to predsa vydrží byť len so mnou. Napriek tomu, že sme s trochou slzičiek odprevadili ocina, prežili sme krásne popoludnie.

7.7.2008
Pri raňajkách sme dostali spoločnosť. Gabiku so synom Jakubkom. Lenka sa z toho nemohla vpratať do kože, lebo hneď bolo vidno, že sú jedna krvná skupina. Nečudo, obidvaja októbrové Váhy. Celá šťastná, že si našla kamaráta.
Postupne sa zoznamujeme s novými ľuďmi a ich príbehmi. Vymieňame si informácie a skúsenosti o liekoch, o chorobe, ale aj také bežné – príjemnejšie. Pre mňa je to niečo nové, keďže som sa s malými deťmi, takto chorými, doposiaľ nestretla. Boli sme na lekárskej prehliadke. Prekvapilo ma, že som sem išla kvôli malej, ale rehabilitácie sú len pre dospelých.
Neskôr som to vzala tak, ako to je. Veď, nakoniec, Lenke pohyb vo vode v bazéne len prospeje, a ešte je z toho aj celá vytešená. A maminám tiež nejaký ten relax neuškodí, aby odbúrali stres a únavu, ktorej je celý rok dosť.
Poobede bola prednáška doktorky Koškovej. K tomu nie je čo dodať. Stretnúť lekára, ktorý ešte nezabudol, že je aj človekom, to je fajn. Dozvedeli sme sa veľa nového. Aj informácie, ktoré som už vedela, nám podala zrozumiteľným spôsobom. To, čo som dovtedy čítala v časopisoch alebo na internete, ma vystrašilo možno viac, ako bolo treba.

8.7.2008
Dnes sme nemali celkom ideálny deň. Lenka svoje zlé nálady prenášala na mňa, všetko jej vadilo, ku všetkému mala pripomienky. Možno bolo niečo vo vzduchu. Chceli sme, aby sa  trošku vyčasilo, ale slniečko sa na nás ešte ani jeden deň odvtedy ako sme prišli neusmialo. To bolo asi jediné, čo organizátori tohto pobytu neobjednali. Doobeda, aby sme deti trochu zamestnali, sme boli aj s Gabikou a Jakubkom pri bazéne a striedavo na rehabilitáciách. Deti celé dopoludnie ani nevyliezli z vody. Lenka si napriek počiatočným obavám našla vo vode novú kamarátku. Nebolo to dievča z pobytu, ale sestričkina dcéra – ďalšia „malá rybka“.
Na  prednášku z psychológie sme sa chystali poobede. Trochu sme to slovo „celodenne“ v programe nepochopili. Inka nám to pri obede vyčítala, že sme tam neboli. Poobede sme teda naozaj išli a musím uznať, že to stálo za to. Super bolo relaxačné cvičenie. Bol to čudný pocit, možno som aj zadriemala alebo čo. Úplne som stratila pojem o čase, lebo som si myslela, že to trvá nejakých päť minút. V skutočnosti nás pani psychologička uspávala 20 minút (Inka stopla na hodinkách). Neuveriteľné!

9.7.2008
Tento deň bol trochu voľnejší. Predpísané rehabilitácie a kúpanie v bazéne. Najlepšie som si overila, čo dokáže sila kolektívu. Lenku som pôvodne neprihlásila na kryoterapiu, lebo som ani sama nevedela, čo to je, a okrem toho mám fixnú predstavu, že zima a chlad nemôže pôsobiť na nič dobre, nie to ešte na kĺby. Určite je táto moja predstava na smiech, ale proste mám rada teplo. Keď Lenka zistila, že všetci chodia okrem nej, chcela ísť aj ona. Nakoniec sme to vybavili tak, že mohla ísť. Keď si predstavím, čo prežívam, keď ideme na nejaké nové vyšetrenie, ktoré nepozná, ako ju musím presviedčať: „Neboj sa, nebude to bolieť, nič Ti neurobia“ a neviem čo ešte stále dookola. Sľúbené bábiky, časopisy a hračky už ani nerátam. Tak som sa nestačila čudovať, ako sa ona hrnula medzi prvými a v pohode si dala tým studeným zmrazovať kĺbik.  Možno by sa to dalo využiť aj inokedy, len neviem, kde by som stále zháňala nejakých dobrovoľníkov, ktorí by išli s nami.
Možno to ale robila pre ten sklenený výťah, ktorým sme sa povozili. Z hora bol pekný výhľad na celé kúpele.

10.7.2008
Som už taká unavená, že to ledva vládzem písať. Dnešný deň bol super, aspoň podľa Lenkinho vyjadrenia, ktoré stihla povedať skôr, ako zaspala behom pár sekúnd, ako si ľahla do postele. Návšteva Ranča u Bobiho nemala chybu. Lenka išla prvý krát na koni a nemohla sa od nich odtrhnúť, tak ako ani ostatné deti. Viaceré okružnú jazdu otočili viackrát. Zahrali sme si minigolf aj kolky. Niektorým deťom išli tie kolky lepšie, ako nám dospelým. Myslím, že najlepšie Kubkovi. Všetkým nám dobre padlo aj chutné občerstvenie. Tento super výlet zavŕšilo ešte večerné kúpanie. Plavčíka sme presvedčili, nech pustí všetky tie efekty, ktoré bazén má a tak skoro hodinu išli fontánky, svetlá, vírivky.  Dúfam, že kvôli nám nedostane faktúru za spotrebu elektriny.

11.7.2008
Toto je vlastne posledný deň pobytu. Myslím si, že sa nám bude len ťažko lúčiť. Poobede prišiel šašo Pepele. Všetkým deťom len tak žiarili očká. Veselosti nebolo konca. Spievanie, srandy, vtipy. Škoda, že nezostal aj večer a nebola diskotéka, ako sa pôvodne vravelo. Slečna, ktorá namaľovala deťom na tvár obrázky, si naozaj dala záležať. Určite mali niektoré problém to dať večer aj dole. Bolo toho naozaj škoda. Keď sme išli na „kryo“ ľudia si nás obzerali. Dokonca také dve babky sa nás pýtali, kde sa to dá získať, že aj ony by si také niečo dali namaľovať. Neviem si ich predstaviť, ale keby mali z toho radosť, prečo nie.
Na záver večera bolo vyhlasovanie dievčaťa a chlapca Dudiniec, mamičky, ocka aj rodinky. Všetkých si myslím, že to potešilo a hlavne si to zaslúžili, všetkým blahoželám. Ale pre nás bol najväčší šok cena „Naj dievča“, ktoré Lenka získala. Vôbec sme nevedeli, že takéto niečo bude a videla som na nej, že ani nevie, čo má robiť. Keď k nej na pódium pribudol Jakubko, ako „Naj chlapec“ Dudiniec, už boli obidvaja v pohode a tvárili sa suverénne.

12.7.2008
Ani sa nám nechce odtiaľto. Lenka sa síce teší na ocina, ale bude jej smutno. Nemám rada rozlúčky, ale čo sa dá robiť. Mám adresy a telefón od každého a dúfam, že sa ešte stretneme. Každému tento pobyt určite niečo dal. Napríklad mne, okrem oddychu veľmi pomohlo, že som sa stretla s ľuďmi, ktorí majú podobné problémy ako my, aj keď by sme  boli radšej všetci zdraví a stretli sme sa za iných okolností. Obdivujem, ako si mnohí vedia poradiť so všetkým, s čím sa denne stretávajú. Ich energiu by im mohli závidieť aj zdraví ľudia.  Viem, čo hovorím, sama som niekedy hrozná. Myslím si, že táto skúsenosť mi určite pomôže pri prekážkach, ktoré nás v živote čakajú. Všetci, ktorí sa pričinili o to, aby sa takýto pobyt mohol uskutočniť, si zaslúžia poďakovanie. Naša vďaka, teda moja a Lenkina, im určite patrí. Takže, tešíme sa nabudúce!

Ingrid Regiecová
Rekondičné postrehy – Dudince 2008
·Zuzke záleží na pestovaných nechtoch. Zavše si ich s obľubou nenápadne prezerá… Z tých, ktorým ešte na maľovaní nechtov záleží, som si ich nestihla namaľovať akurát ja…
·Adam vyzeral tento rok viac uvoľnene. To je dobré, zrejme k nám má už viac dôvery. Veď už bolo aj načase! 😉
·Miška má oranžové lakovky. Tí a tie, čo moc nevyliezame zo svojich pelechov, budeme mať aspoň prehľad o meniacich sa módnych trendoch. Aj to treba! 🙂
·Z malého Jakuba je malý-veľký suverén. Bezprostredne nás víta už pri aute, chlapom podáva ruky. Ten sa v živote nestratí!
·Joe Sumega nás hneď po privítaní priklincoval svojim povestným oravským humorom – vraj sponzorský dar pre účastníkov – pero – je dávno po záruke!! Keby som mala protézu, tak ju v tej chvíli bezpečne vypľujem! 🙂
·Moja dlhoročná spolubývajúca Miška tentokrát nebude bývať so mnou. 🙁 Asi že som prišla s manželom…  😉
·Gabika s Gabkom sú strašní pohoďáci. Takýto vzťah matka-syn by som brala!
·Janka s Jožkom si naďalej ticho rozumejú. Hovoria si všetko… tichom…
·Danka je taká večná zasnívaná tínedžerka. Ale vzdelanie má a je aj dostatočne inteligentná, to hej! Všimnite si jej postrehy v pocitovníku, píše si ho priebežne, tak to bude iste pecka!
·Teta Brečová máva už taký zmierený, blahosklonný úsmev. Môže za tým byť kadečo – spokojnosť, potláčaná bolesť, skúsenosť, zmierenie, pokoj, pokora, ale napriek všetkému tušenému, pôsobí to príjemne a pozitívne. Pani Brečová, ten úsmev Vám svedčí! 🙂
·K správaniu niektorých dospelých mám faktickú: Vážení, fajčenie a používanie nevhodných výrazov nemá pri deťoch čo hľadať! 🙁
·Všimli sme si aj rodinu plnú Slnka! Keď vám bude o ničom, určite sa priplížte k Zorke, Jankovi a dvom blonďavým chichotajkom a ani sa nemusíte priznávať, len sledujte a nasávajte! Títo štyria vás zaručene nabijú do upršaných, pochmúrnych dní!
·Lenka bola tento rok za dámu. Takú tajomnú, krásnu a zasnenú… Čo spraví zmena inak športového looku! Dlhšie vlasy, jemný mejkap… bola som milo prekvapená. Ale humor a moravský rozprávačský talent zostal nezmenený!
·Niektoré deti kreslia čiernych vtákov s červeným úsmevom! A iné vtákov s ušami! Úžasné! (Jožko podotkol, že sú ako Raťafák Plachta. Chi-chi-chi! Smejem sa hlasno!!!)… 🙂 Detské možnosti sú skrátka neobmedzené…
·Malý Max (4-5r.) už v tomto veku vie, že taká perlivá minerálka Rajec obsahuje „opsík uhličitý“ (CO2)! Bože, to sú perly! 🙂
·Malá Csilla už vie písať. Večer nám to ukázala. Napísala: Ingrid+Radko=láska. 🙂
·Malý Adamko rozdáva úsmevy na počkanie. Cestou do „Žemberoviec“ sme mu po autobusovom šantení dali meno malý delfínik.
·Davidko nás tento rok šokoval svojimi podrobnými znalosťami z histórie a pobavil otázkou pred fotením: „Naozaj alebo hrať? „Skús tak prirodzene.“ Načo si kvôli správnemu imidžu rýchlo išiel kúpiť do baru kolu, vyliezol na horu plastových stoličiek, nonšalantne si preložil jednu nohu cez druhú a nemenej nonšalantne si cez plastovú slamku odpil z plného plastového pohára! (pozn: viď fotogaléria) Kam sa na nás hrabe Hollywood! 🙂
·Objavili sme tajný výťah! Od našej izby vedie priamo do baru! Alebo nižšie na procedúry. To je vec! Takto sa dá byť všade konečne skôr. Alebo sa len tak z ničoho-nič objaviť a potom z ničoho-nič zmiznúť. Práve sa mi splnil dávny detský sen!
·Staré dobré albumy nám už nezaťažujú batožinu. Dnes si svoje svety nosíme v mobiloch a foťákoch…
·Ďakujeme všetkým, ktorí sa na organizovaní tohto pobytu podieľali! Bolo nám skvele!

—————
« Pocitovník 2009 / Pocitovník 2007 »

Téma: Pocitovníky