Súťaž Cena Edgara Stena 2015

Víťazná esej v národnom kole v Slovenskej republike

Prevzatie kontroly nad mojím životom: spolupráca so zdravotníkmi
k dosiahnutiu mojich osobných cieľov

Keď som mala dva roky, bola mi diagnostikovaná jedna z najťažších foriem reumatoidnej artritídy. Ako je už v našej spoločnosti zvykom, hneď ako máte nejaké zdravotné postihnutie, všade kam prídete ste automaticky zaškatuľkovaný s pomyselným označením invalid. To nie je výnimkou ani v našom zdravotníctve. Mnoho snov a cieľov ľudí s postihnutím je zničených práve lekármi, ktorí nepodporujú pacientov v ich túžbach. A tak sa ľudia nedočkajú iných reakcií ako podceňovania a podpory myšlienky, že v živote nič nedosiahnu.

Výnimky potvrdzujú pravidlo, a síce, aj mne sa podarilo nájsť ľudí, ktorí ma nielenže podporujú v mojich cieľoch, ale aj značným pričinením mi pomohli k ich splneniu. Hovorím o svojej doktorke – reumatologičke a rehabilitačnej sestričke.

V období, keď mi bolo diagnostikované postihnutie, som mnoho času strávila vo vtedy ešte VÚRCH, dnes už NÚRCH, kde som absolvovala vyšetrenia, ale taktiež aj veľmi dôležité procedúry. Moja doktorka, ktorú mám dodnes, vtedy mojim rodičom povedala, že sme prišli „o päť minút dvanásť“. Neskoršie podchytenie choroby by mohlo viesť k trvalým následkom, ba až k invalidnému vozíčku. Tým pádom cvičenie muselo byť na dennom poriadku. Môj pohyb bol v tom čase veľmi obmedzený, takže bolo nutné ma učiť odznovu základné veci – ako držať lyžičku, či poriadne chodiť. Pobyty v Piešťanoch boli vždy obmedzené na určitý čas, a tak som potrebovala nájsť rehabilitačného pracovníka aj v Bratislave, odkiaľ pochádzam. Čo sa zdalo ako celkom jednoduchá úloha, bola v skutočnosti veľmi náročnou, až skoro nemožnou úlohou. Nikto nebol kvalifikovaný na prácu s reumatickým ochorením a rehabilitační pracovníci dávali odo mňa ruky radšej preč. Všetky rehabilitačné centrá, oddelenia, ma odmietali a nám iba zostali oči pre plač. Nakoniec mi osud do cesty poslal rehabilitačnú sestričku Majku, ktorá bola ochotná so mnou cvičiť, aj napriek veľmi mladému veku a reumatickému ochoreniu. Majka totiž predtým pracovala v práve spomínanom NÚRCH ako rehabilitačná sestrička.

Keď som ju ja spoznala, pracovala vo Vojenskej nemocnici ako vrchná sestra rehabilitačného oddelenia. Majka si ma zobrala teda pod svoje krídla a cvičila so mnou a pomáhala mi ako sa len dalo. Po čase, keď sa nároky v škole, ktorú som navštevovala zvýšili a začala som mať menej a menej času, Majka bez najmenších problémov chodila ku mne domov so mnou rehabilitovať. Takto som mohla v pokoji absolvovať rehabilitáciu a po nej sa znova pustiť do štúdia.

Asistenciu a pomoc, ktorú mi Majka poskytovala 15 rokov, sa ani nedá vyčísliť. Z pacienta, ktorý o kúsok unikol vozíčku, urobila človeka, na ktorom dnes ľudia nevidia, že má nejaké postihnutie. Človek si uvedomí pravú hodnotu druhého práce až o dosť neskôr, keď sa spätne pozrie na to, ako na tom bol a ako na tom je dnes. Je to neuveriteľná zmena, ktorá však mňa stála veľa sĺz a bolesti a druhého čas, trpezlivosť a pevné nervy. Majka mi pomohla stať sa plnohodnotným človekom s plnohodnotným životom.

Svoje ciele si dnes plním s veľkou pomocou a podporou svojich rodičov a doktorky – reumatologičky, ktorá nikdy nedovolila, aby som sa uzavrela do škrupinky, kde by ma všetci ľutovali. Základom úspechu každého zdravotne postihnutého človeka je prístup k chorobe a k životu, ktorý spočiatku vytvára hlavne doktor a ľudia, ktorí vás obklopujú. Doktorka mi nikdy nedovolila ľutovať sa, ale podporovala ma v tvrdej práci a štúdiu. Ako každé iné postihnutie, aj reuma sčasti obmedzuje každodenný život, preto je pre mňa štúdium veľmi dôležité. Odmalička sa učím jazyky. Dostala som sa na anglické bilingválne gymnázium a ako to na týchto gymnáziách býva, aj ja som chcela odísť na rok študovať do zahraničia. Keďže mojím hlavným jazykom je angličtina, tak som sa rozhodla pre USA. Doktorka spočiatku nesúhlasila, ale po správnych argumentoch pristúpila na dohodu. Môj stav bol v tej dobe už dlho stabilizovaný aj vďaka biologickej liečbe, ktorú som už niekoľko rokov brala. Pobyt v USA prebehol bez problémov, dokonca sa môj stav trošku polepšil, nebola som vôbec chorá a pocitovo mi bolo oveľa lepšie.

Po návrate zo zahraničia som vedela, že strednú školu tu síce dokončím, ale na univerzitu sa zase vyberiem do sveta. A tak sa aj stalo, všetky moje prihlášky smerovali do zahraničia, kam ma aj prijali v rôznych krajinách na viaceré univerzity. Doktorku moje rozhodnutie výberu univerzity už tak neprekvapilo, ako štúdium v zahraničí na strednej škole. Dnes študujem v Škótsku s tým, že za moje študijné výsledky ma vybrali na výmenný pobyt znova do USA. Odkedy študujem v zahraničí sa moje zdravotné výsledky zlepšili, cítim sa oveľa lepšie po psychickej, ale aj fyzickej stránke. Doktorka ma naďalej podporuje v mojich snoch a cieľoch, a aj napriek postihnutiu robím a študujem to, čo ma baví a kde ma to baví.

Dodnes sa nájdu lekári, ktorí by ma nikam nepustili a ktorí nepodporujú pacientov v ich aktivitách. Ja som ale vďačná za ľudí ako bola Majka, ktorá už bohužiaľ nie je medzi nami, a ako je moja doktorka – reumatologička. Ony sú dôkazom, že aj keď vám niekto povie stokrát nie, vždy príde niekto, kto pôjde s vami proti prúdu a pomôže vám a podporí vás.

—————
Téma: Príbehy pacientov